27.august 2007
Okrem toho,že sme boli von s Jasonom som nezažil nič nové. Hral som sa,papal som, spal som.. Bol som von a tak.
Chcem sa ale pochváliť. Dokážem prísť ku paničke na zavolanie KU MNE! a vždy,keď ideme von prídem ku nej a sadnem si. Tak mi zapne obojok. Na ten som si tiež zvykol a ani som nemal veľké problémy. Sem-tam sa ešte poškrabkám,ale veľmi málo.
Keď spinkám(okrem toho,že chrápem) sa mikám a vrčím a štekám! V tedy príde ku mne panička a pohladká ma. Potom ma to prejde. Niekedy ma však nepohladká. Nechá ma tak.
A ešte nie čo. Do výťahu aj do vchodu už dokážem ísť sám!Som macher,čo?
Ešte ovládam aj to sadni, ale ešte potrebujem NIKEDY pomoc ruky. Tiež ovládam fuj!(keď sa mi zachce-niekedy musí prísť panička a dať mi po zadku!), ďalej povel čakaj (to ma naučila tiež panička,,,,používa to v tedy,keď sa od nej vzdialim. Musím počkať kým znova nepríde ku mne. Niekedy si sadnem a čakám inokedy zase len spomalím).
Cikám ešte stále hocikde,kde mi príde. A stalo sa raz, čo som sa vybral sám na noviny. Niekedy(fakt len zriedka) sa postavím ku dverám. Ako znamenie.
Prvýkrát som zdvihol nohu 1.8.2007,keď som sa rozhodol obcikať roh obývačky. Tam ma samozrejmä nepúšťajú. Myslím z vonka. Od vtedy som zdvihol nohu len raz,keď som bol s paničkinou maminou.
Zuby mi tiež riadne spevneli. Keď ťahám moju hračku (lanko) za jeden koniec a panička za druhý vždy pri tom vrčím a ona do mňa strká.
To by bolo asi všetko.... Vyspovedal som sa.